NÁJDE SYN ČLOVEKA VIERU NA ZEMI, KEĎ PRÍDE?

            Na jednom rímskom internáte, kde som istý čas býval, žil s komunitou seminaristov a kňazov tiež jeden veľmi starý, skoro hluchý a takmer slepý kňaz. Trávieval väčšinu času v kaplnke tichým ponorením do seba – a nikdy nebolo jasné, či ide o hlbokú meditáciu, a či o ľahký spánok. Čas od času – najčastejšie v úplne neočakávanej chvíli – prerušil svoje mlčanie nejakým výrokom, o ktorom by sa dali viesť spory, či to bol závan prorockého ducha, a či skôr jednoznačný prejav senility.
            Raz, keď sa v tej kaplnke čítalo pri bohoslužbe evanjelium končiace Ježišovou otázkou „Až príde Syn človeka, nájde vieru na zemi?“, ozvala sa zozadu - z hlbín starcovho meditatívneho rozprávania sa so sebou - veľmi hlasná odpoveď: „To sotva, to sotva!“
            Vtedy – uprostred ťažko potláčanej salvy smiechu prítomných seminaristov – ma napadla rada smutných otázok: „Čo keby Ježiš na konci vekov našiel Cirkev, ale nenašiel by vieru?“ „Čo keby našiel náboženstvo, ale nenašiel by to, čo hľadal – vieru?“ Naozaj – nájde Kristus vieru na zemi, keď príde? Aspoň „malú“, ak nie veľkú?

(zdroj: Tomáš Halík, Vzdáleným nablízku, str. 235)